Milosť Liptovský Mikuláš

Články

Úvod > Články > Hriech a trest

Hriech a trest

Endre Flaisz

hriech-opt.jpeg

Pri jednej príležitosti niekto pristúpil k Ježišovi, aby sa Ho opýtal, ktoré prikázanie je v Zákone najväčšie. Touto otázkou v podstate poukázal na polemiku prebiehajúcu v židovských kruhoch po celé stáročia, ktorá spočívala v rozdielnosti a závažnosti jednotlivých hriechov. Otázku totiž bolo možné položiť aj takto: „Rabbi, porušenie ktorého Mojžišovho zákona sa podľa Teba považuje za najzávažnejší hriech?“

Nás teraz nezaujíma v prvom rade Ježišova odpoveď, ale samotný fakt, že v kruhoch Izraelitov túto otázku riešili mnohostrannejšie, ako nám to podávajú výrazy nášho jazyka. Už v starovekých židovských kruhoch rozoberali rabíni tieto otázky po celé stáročia a diskutovali o nich aj v dobách Pána Ježiša a učeníkov. Je to pre nás zaujímavé z toho dôvodu, že nám to poukazuje na to, že novozmluvné učenia o hriechu musíme skúmať z pohľadu starozmluvného židovstva. Väčšia časť novozmluvných židovských autorov - Matúš, Marek, Ján, Jakub, Júda, Peter a Pavol, koncipovala hebrejské výrazy súvisiace s hriechom vychádzajúc zo Starej zmluvy. Grécke výrazy, ktoré používali, vyberali pravdepodobne zo starozmluvného starogréckeho prekladu Biblie a Septuaginty.

Veľká časť hebrejských výrazov Starej zmluvy, ktoré sa prekladali v 3.-2. stor. pred n.l. do gréčtiny, nájdeme aj v Septuaginte a v Novej zmluve. Takže novozmluvné vyhlásenia o hriechu sa v zásade opierajú o Starú zmluvu. A keďže nariadenia, večné zákonitosti a Božie morálne hodnoty dostali Židia v najobšírnejšej podobe na vrchu Sinaj, je hebrejský jazyk Biblie omnoho rozvetvenejší, ako náš. Biblická hebrejčina rozlišuje viac ako dvadsať výrazov na hriech, z čoho môžeme logicky vydedukovať, že starozmluvní Izraeliti vedeli lepšie rozlíšiť rôznorodosť hriechov, ako myslenie a teológia západného sveta. Je nutné pripomenúť, že naše myslenie má korene v scholastickej metafyzike. Sústreďuje sa skôr na porozumenie hriechu z pohľadu metafyzického pozadia, než na konkrétne skutky a vývoj vnútorného procesu hriechu. V rámci týchto faktov hebrejský jazyk nezvyčajne jasnejšie uchopuje aj rôzne aspekty zla. Najčastejšie používané hebrejské výrazy na hriech vo forme neurčitku a podstatného mena sú: chet, peša, avón, ášám, ámál, ávál, ávár, rá, rášá, máál, bágád, šágág.

Dva druhy obetí za rôzne hriechy

Keby sme chceli nahliadnuť do tých diskusií, ktoré v súvislosti s týmito otázkami viedli v starovekom Izraeli tak, aby náš prieskum nebol bezhraničný, bolo by dobre vybrať biblickú pasáž, na základe ktorej by sme mohli rekonštruovať starozmluvné aj novozmluvné učenie o hriechu. V 3. Moj. 4.-5. kapitole a v prvej časti 6. kapitoly sa môžeme dočítať o dvoch rôznych obetiach, ktoré museli Židia priniesť v súvislosti s určitými hriechmi. K tomu, aby sme pochopili tieto - priznajme, nie tak často vysvetľované časti Písma - najpodstatnejšie výklady Starej zmluvy o ťarche hriechu, musíme na chvíľu zabudnúť na naše, či iné preklady, a budeme vychádzať výlučne z pôvodných hebrejských výrazov v súvislosti s hriechom a formami obetovania.

Zhrňme si v krátkosti obsah týchto kapitol. Podstatou prvej obete bolo, že musela byť prinesená za hriech spáchaný z poblúdenia (omylom, náhodne, nevedome) - bi-šgágá - samozrejme, až po tom, ako si páchateľ hriech uvedomil. Druhou charakteristickou črtou týchto hriechov bolo to, že páchateľ bol v duchovnom zmysle vyhlásený za poškvrneného hriešnika. Po tom, čo Mojžiš určil podstatu týchto hriechov, zaraďuje ich do štyroch kategórií podľa toho, kto ich spáchal. Z prinesených obetí bolo zrejmé, na akej úrovni zodpovednosti boli spáchané, lebo tie isté hriechy mohli mať odlišnosť závažnosti.

Do prvej kategórie patril kňaz, ktorý bol zodpovedný nielen za seba, ale aj za celý ľud. Lebo ak sa kňaz, možno nevedome, dostal za nejakú „nočnú náhodu“ do stavu hriešnosti, podľa Mojžiša to spáchal na škodu ľudu. Čiže dôsledky jeho hriechu sa prejavili na celonárodnej úrovni, a tak bolo celé spoločenstvo učinené hriešnym, a boli tak všetci vystavení nebezpečiu. Nehovoriac o tom, že by tým pred sviatkom jóm kippúr (deň zmierenia) znehodnotil obetovanie. Aby sa tomu zabránilo, pred sviatkom jóm kippúr mali prikázané, že nemôžu zaspať, a ešte navyše pre istotu postavili do služby v túto noc viac kňazov naraz.

Kain charakterizoval svoj stav takto: „Väčší je môj hriech, než by som ho mohol uniesť.“

Druhá kategória bola tá, keď celý národ spáchal nevedomý hriech. Tretia kategória bola ľahšia, aj keď dosť závažná. Sem patrili hriechy kniežat (vodcov), ktorí nejakým spôsobom ovplyvňovali celý národ, a tak bola aj ich zodpovednosť väčšia, než len za seba. Do štvrtej kategórie zaraďuje Mojžiš tých, ktorí nemali zvláštnu zodpovednosť voči ostatným. Keď si teda ktokoľvek z týchto skupín spomenul, že spáchal náhodný hriech, tak zodpovedajúc svojej miere zodpovednosti a materiálnemu stavu priniesol obeť Pánovi, ktorú predstavil kňaz, a vďaka tomu dotyčný získal zmierenie (odpustenie).

Mojžiš uvádza niekoľko možností obetí ku konkrétnym hriechom. Ak sa napríklad niekto nechtiac dozvie o hriechu iného človeka, zamlčí to a kryje ho tým, skrze to sa, hoci nechtiac, stáva spolupáchateľom. Ak sa niekto len náhodou dotkne uhynutého červíka, kvôli ktorému sa stáva nečistým - hriešnym, alebo sľúbi niečo nepremyslene a neskôr zistí, že sľub nie je schopný dodržať, zhrešil.

Druhá obeť opísaná v 5. kapitole 14. verši bola prinesená, keď niekto - či už Boha, alebo iného človeka - bezprostredne materiálne, fyzicky či psychicky poškodil. Takýto hriech chápalo židovské zmýšľanie ako neveru a zradu. Obeť za takýto hriech by sa mohla nazvať aj obeťou náhrady, pričom je páchateľ povinný okrem náhrady dať navyše dvadsať percent úroku z hodnoty. Do tohoto okruhu patrili také hriechy, ako napríklad odcudzenie vecí zasvätených Bohu, aj v tom prípade, keď dotyčný nevedel, že to, čo odcudzil, bolo zasvätené Bohu.

Tretia kniha Mojžišova zaraďuje medzi Bohu zasvätené veci aj desiatky. Ak niekto použil desať percent svojho zisku zasvätených Bohu na svoje účely, dopustil sa práve takéhoto hriechu, ktorým poškodil Boha, a tak musel okrem obete nadto zaplatiť aj úrok. Samozrejme, takéto formy hriechu - zrada a nevera, krádež a vydieranie spáchané na ľuďoch, sa riešili podobne ako predchádzajúce.

Hriech je v prvom rade skutok

Nás bude teraz v prvom rade zaujímať to, aké hebrejské výrazy na hriech sa nachádzajú v daných odsekoch Písma a aké majú významy. Dalo by sa čakať - na základe rozdelenia hriechov a obetí za ne do dvoch veľkých skupín, že tu budú len dva výrazy v hebrejskom jazyku a to: za nevedomé (náhodné) hriechy a obeti za ne, a kategória zrady a poškodenia a obetí za ne. Naproti tomu vidíme, že v danom texte sa vyskytuje až päť výrazov na hriech (šágág, máál, chet, ášám a avón), z ktorých môžeme pripísať k daným hriechom len prvé dva, zostávajúce tri nie. Z tohto nám potom vyvstáva podozrenie, že tie posledné tri hebrejské výrazy (chet, ášám, avón), ktoré sa vyskytujú striedavo, ale aj jednotlivo, v popise týchto dvoch obetí, sú skôr v ľahkej (prenesenej) spojitosti s Mojžišovou pôvodnou rečou, sú pritom sčasti nezávislé od nej, a nesú iný odkaz o hriechu.

Jedným z najpodstatnejších prvkov týchto hebrejských slov je to, že hriech je v prvom rade skutok. Výraz chet poukazuje na moment uskutočnenia hriechu. Toto nám poukazuje na to, že hriech nie je abstraktný, ale konkrétny skutok. V spomenutom texte je zdôraznený moment uskutočnenia, následkom čoho sa človek dostáva do stavu hriešnosti. Na toto sa už vzťahuje iný výraz, ášám, a to často na konci toho istého odseku. V podstate teda proces hriechu a jeho stupňovanie sú predostreté tak, že sa odseky začínajú výrazom chátí (chet) a končia výrazom ášám. To posledné sa zvyčajne prekladá ako: „... a bude hriešny, (... bude mať hriech ...).“ Prv, než by sme si vzali dôkladne na mušku ten proces, v ktorom sa usadí ťarcha hriechu na človeku a začne ho upozorňovať, musíme ešte vyzdvihnúť niektoré veci, ktoré priamo súvisia so skutkami samotnými.

Podstatou vyhlásenia, ktoré dostali Židia od Hospodina na vrchu Sinaj v súvislosti s hriechmi je to, že hriech sa prejaví v konkrétnom skutku, presnejšie: hriech je v prvom rade skutok! Je iné, že medzi hriešnymi skutkami vyhlásenými na vrchu Sinaj boli aj také, ktoré neplatili pre ostatné ľudstvo a navždy, ale len pre židovstvo dočasne a výlučne v Svätej zemi, ako napr. pravidlá, ktoré platili v spolunažívaní alebo rituálne symbolické predobrazy, ktoré platili do príchodu Mesiáša. Podstata vyhlásenia o hriechu pre židovstvo bola nasmerovaná na skutky, a nie na jeho metafyzické pozadie. Rabíni zriedkakedy hovorili o hriechu abstraktným spôsobom, skôr sa zaoberali konkrétnymi skutkami. V Písme je množstvo takých pasáží, kde v pozadí hriechu stojí duchovná realita, ktorá sa prejavuje v konkrétnom skutku, no rabíni sa príliš nezaoberali otázkou, prečo je daný skutok hriechom. Z uvedeného nám logicky vyplýva, že ani v dnešných dobách nie je prípustné bagatelizovanie konkrétnych skutkov, lebo v konečnom dôsledku rozhodnú o živote človeka jeho skutky.

hriech sa prejaví v konkrétnom skutku, presnejšie: hriech je v prvom rade skutok!

Prirodzene, v súvislosti s uskutočnením hriechu musíme obšírnejšie rozobrať aj výraz skutok, lebo do tohoto okruhu patria aj neuskutočnené činy - skutky, ktoré mohli, mali byť, no neboli uskutočnené. Len sa zamyslime: zo 613 príkazov (aspoň toľko ich napočítali z Mojžišových kníh podľa rabína Šimlája) bolo 365 zákazov a 248 predpisov. Akýkoľvek je teda presný ich počet, isté je, že za hriech neboli považované len porušené zákazy Zákona, ale aj nenaplnenie predpisov. Nie je náhoda ani to, že Jakub, ktorý prísne dodržiaval Zákon, vysvetľuje vo svojom liste duchovno-morálne zákony súvisiace aj so zbierkou: „Kto tedy vie dobre činiť a nečiní, má hriech.“ (Jak 4,17)

Navyše, Ježiš rozvetvuje význam skutkov na skutky prežité v srdci a na najtajnejšie motívy. Keď teda Biblia hovorí, že Boh bude súdiť ľudí na základe ich skutkov, nemyslí tým len vonkajšie, viditeľné skutky, ale medzi ne počíta aj myšlienky a najhlbšie tajomstvá srdca každého človeka. Aj keď sa, samozrejme, uskutočnený čin počíta za závažnejší ako ten neuskutočnený v srdci.

Vyslobodenie sa spod ťarchy hriechu

V našom odseku Písma sa nachádza ďalší hebrejský výraz pre hriech - ášám. Toto slovo nám poukazuje na stav hriešnosti, ktorý sa dostaví po spáchaní skutku hriechu, preto ho často predchádza výraz chet, ktorý poukazuje na skutok hriechu. Tento stav má veľkú duchovnú ťarchu, ktorej znášanie by sa dalo pripodobniť k noseniu fyzickej ťarchy. Keď duch človeka „skĺzne“ do stavu hriešnosti, znamená to takú istú reálnu ťarchu, akoby fyzicky nosil bremeno. A keby aj ťarcha hriechu nenarastala skrze skutky ďalších hriechov, po čase ho vnímame a znášame čoraz ťažšie, lebo sa z nosenia tej ťarchy unavíme. Keď teda človek nosí ťarchu, zvyčajne by sa jej najradšej zbavil. No podľa Biblie sa jej dá zbaviť len vďaka obeti zmierenia, a túto nám v Novej zmluve vydobyla krv Pána Ježiša Krista.

crime-opt.jpeg

Človek si musí predovšetkým uvedomiť svoj stav. Jedine toto poznanie ho posunie smerom k správnemu riešeniu problému. Preto v prípade náhodne, alebo nevedome vykonaného hriechu bi-šgágá, Biblia veľmi prízvukuje ten moment, keď si dotyčný uvedomí, že vykonal hriešny skutok. Týmto poukazuje na ten proces, skrze ktorý sa človek dostáva pod čoraz väčší tlak ťarchy. Stáva sa aj to, že mu jeho hriech neoznámi iný človek, ale jeho vlastné svedomie, a tak sa tým dostáva pod ťarchu. A keďže je hriech objektívna duchovná skutočnosť, tlačí na ducha človeka, ktorý iba trocha tuší, alebo vôbec nevie, že zhrešil. Možno po čase, pod vplyvom hriechu, aj sám príde na to, že niečo nebolo v poriadku s určitými skutkami. V Tóre bola mimochodom taká obeť, ktorú Židia predstavili preto, lebo nejako trocha tušili, že vykonali hriech, hoci nevedeli svoje pocity stotožniť s konkrétnym skutkom. V takomto prípade ich upozornil vlastne hriech samotný. Ten odsek Písma, že: ...ak si uvedomí svoj hriech ... by sa dalo preložiť aj takto: ... ak ťa tvoj hriech upovedomí ...

Niektorí vykladači Písma neskoršiu fázu tohoto procesu, hlbšiu úroveň hriešnosti, vyjadrujú hebrejským výrazom avón, ktorý sa nachádza aj v našej pasáži 3. Moj. 5,1. Väčšina sa zhoduje v tom, že akýkoľvek iný odtieň významu by mal tento výraz, znamená to vážnejšiu kategóriu zla, či už máme na mysli konkrétny skutok, alebo z toho vyplývajúci stav hriešnosti. Toto podopiera aj ten fakt, že proroci priradili k hriechu modlárstva - jednému z najťažších hriechov - zvyčajne výraz avón. Starozmluvní Izraeliti považovali za jeden z najťažších troch hriechov práve hriech modlárstva, ktorý nebolo prípustné uskutočniť ani v prípade možnosti záchrany života. Dotyčný sa v tomto prípade mal radšej rozhodnúť pre mučenícku smrť. Prorok Hozeáš dáva mestu Božiemu posmešný a priamy názov Bét-Áven, Dom Ávonu. Toto mesto bolo vo svojom čase jedným z najsilnejších duchovných centier. Kainov smutný príbeh nám poukazuje na to, že tento typ hriechu ťahá za sebou aj vážnu duchovnú ťarchu, ktorá vtiahla páchateľa do veľmi hlbokého stavu hriešnosti. Kain po spáchaní svojho hriechu vyjadril svoj stav takto: „Moja neprávosť je väčšia, než aby mi mohla byť odpustená.“(1. Moj. 4,13). (V maď. prekl. tento verš znie takto: „Väčší je môj hriech (avón), ako by som ho mohol uniesť, (nosiť). “ )

Takže výraz avón zahŕňa v sebe hriech aj so svojou duchovnou ťarchou ako jeho dôsledkom. Na základe toho si môžeme dovoliť predpokladať, že výraz avón v 3. Moj. 5,1 môže poukazovať na svoju konečnú fázu a zároveň na proces úpadku, ktorý kedysi začal určitým konkrétnym činom - chátá, aj v tom prípade, keď tento výraz vystupuje v spojitosti s náhodnými hriechmi bi-šgágá. Náš text znie takto: „Keby niektorý človek zhrešil tým, že by počul hlas zakliatia a bol by toho svedkom, alebo keby videl, alebo by zvedel, keď neoznámi, ponesie svoju neprávosť (avón).“ (3. Moj. 5,1) Avón je tu použitý v spojitosti s kliatbou, sťažnosťou, hlasom prísahy a náhodného počutia qól álá. Najpravdepodobnejší význam toho je, že niekto sa náhodou dozvie o hriechu iného človeka - mimochodom to takto vysvetľuje aj židovský vykladač Písma Ráší. Znamená to, že pokiaľ človek zamlčí hriech iného človeka, ktorý sa dozvedel náhodou a neoznámi ho, bude hriešny aj on sám - a to ešte v zmysle ávon-u ! Tu teda nie je použitý výraz ášám, ale avón!

Oprávnene by sme tu mohli nastoliť otázku, a priznajme, že nie úplne zanedbateľnú, že je dosť veľké pnutie medzi vážnym odsúdením, ktoré nám tu našepkáva výraz avón, a medzi zdanlivo ľahšou formou tu spomenutého hriechu, veď predsa len dotyčný nespáchal hriech, len sa o ňom dozvedel. A navyše, ani nie vedome, len sa to náhodou dozvedel. Vychádzajúc z týchto skutočností, práve v tomto bode sa líši ponímanie tohoto textu. Ak teda túto pasáž vnímame tak, že je tu reč o náhodnom vypočutí hriechu iného človeka a avón budeme považovať za vážnejší hriech, vyvodíme z toho, že v Božích očiach nie sú nevyhnutne najťažšími hriechmi tie, ktoré tak vnímame my. Možno práve v tomto zmysle upozorňuje Boh Joba: „Kto je to, ktorý to zatemňuje radu slovami bez známosti?“ (Job 38,2) Znamená to, že my ľudia nevidíme do duchovného pozadia skutočností, a na základe skúseností ľahko vyvodíme nesprávny záver.

Na základe ďalšieho možného riešenia môže mať uvedený text úplne iný význam - nie je tu reč o vypočutí hriechu iného človeka, ale o spätnom vypočutí nášho vlastného hriechu, ktorým nás iní konfrontujú! „... keby niekto vykonal hriech, a počul by hlas (kliatby, sťažnosti, žaloby, prísahy) - qól álá, a bol by toho svedkom, alebo keby videl alebo by zvedel, a neoznámi, bude niesť svoj avón.“ Podľa tohoto teda dotyčný nespáchal hriech tým, že sa dozvie o hriechu iného človeka, ale že on sám kedysi spáchal nevedomý hriech. Takže je tu reč o jeho vlastnom hriechu, ktorý nechcel priznať ani pod tlakom svojho svedomia, no ani potom, ako ho iní z toho usvedčili, a takto sa stal svedkom vypočutia vlastného hriechu. V podstate si dotyčný svojou zatvrdilosťou a vzdorovitosťou privodil to, že hriech sa jeho pričinením zosunul z úrovne ášám-u na úroveň avón-u. Šalamún vo svojej modlitbe pri posväcovaní Chrámu prosí, aby na tomto mieste bol vypočutý hlas sťažnosti (žaloby) - álá, a odvolal sa v danej veci na spravodlivosť Božiu. Keď si teda ten, ktorý zhrešil náhodou, opätovne vypočuje, alebo si uvedomí vlastnú hriešnosť, mal by sa za normálnych okolností vynasnažiť oslobodiť sa spod ťarchy hriechu. No keď to neurobí a zatvrdí sa, po čase bude musieť niesť svoj vlastný avón.

Nám sa z iných nekomentovaných uhlov pohľadu predsa len zdá autentické to prvé vysvetlenie textu. Cez to všetko sme chceli dať najavo, že to pnutie, ktoré nosí v sebe táto pasáž, neriešili biblickí vykladači tak, že by význam obsahu avón-u boli bagatelizovali a predstavili ho ako nejaký ľahunký, drobunký, bezvýznamný hriešik. Teda akúkoľvek inú otázku by nám ponúkala táto pasáž Písma, nič z toho nemení na význame avónu tak, aby z toho nevyplývalo, že po vykonaní konkrétneho hriechu človek upadá do čoraz hlbšej úrovne hriechu s čoraz väčšou ťarchou, pokiaľ by za to nebola prinesená obeť zmierenia.

Mimochodom, v Biblii s týmto úzko súvisí aj otázka vyznania hriechu, ktorej cieľom je práve to, aby vyslobodila spod ťarchy aj takého človeka, ktorý sa už dávnejšie obrátil a prijal milosť odpustenia. To, že kedy je potrebné vyznať hriechy Pánovi len osobne, a kedy je nutné s nimi vyjsť na verejnosť (na určitú úroveň), v tomto nás môže usmerniť práve to, kedy z nás ťarcha hriechu opadla. Pokiaľ sa nám po osobnom vyznaní hriechu znovu a znovu vracia v mysli tá - ktorá vec a tlačí nás - pravdepodobne budeme musieť vyjsť s tým vyznaním na verejnosť (pred svedkami). Toto pravdaže nie je otázkou spasenia, ale to môže veľmi silno ovplyvniť náš ďalší duchovný život.

Omyl alebo zrada?

V 3. Moj. 4. kapitole nájdeme aj taký výraz na hriech, ktorý môžeme bezprostredne priradiť k prvotnej Mojžišovej reči, hlavne k prvej obeti, ktorá musela byť donesená za náhodný hriech. Je to výraz šágág. Jeho kmeňový význam je v spojitosti s omylmi, či náhodnými chybami, čo by sme mohli zhrnúť ako „mýliť sa, je ľudské“. Tento výraz by sme v našom texte zbytočne hľadali v takejto forme, veď tu vystupuje len ako omylom, alebo nevedome vykonaný hriech - bi-šgágá. A predsa je jednoznačné, že je tu reč o hriechu vykonanom náhodou alebo omylom. Zriedkavo, no predsa sa vyskytujú v niektorých odsekoch Písma hriechy, ktoré sú zaradené do kategórie bi-šgágá aj niektoré vedomé hriechy, ktoré, zdá sa, boli uskutočnené skôr pod démonickým nátlakom, ako zo zatvrdilosti. Čo nám však úplne vyrazí dych je to, že z hľadiska závažnosti hriechu tieto nie sú bezpodmienečne najľahšie, práve naopak! V niektorých prípadoch spôsobujú omnoho väčšiu nečistotu v človeku, ako niektoré vedome vykonané hriechy. Z tohoto môžeme vydedukovať, že závažnosť hriechu nezávisí čisto len od našich osobných motívov, ale aj od toho, akých duchovných zákonitostí sa to dotýka, aké duchovné zákonitosti porušuje. Deje sa to nezávisle od nás a často tomu vôbec nerozumieme.

V našom texte sa nachádza piaty hebrejský výraz na hriech - máál. Tento výraz súvisí s tými hriechmi, pre ktoré museli priniesť druhú obeť - náhrady škody, preto sa nachádza až v 5. kapitole, verš 14. Prirodzene v popise hriechov, ktoré spôsobujú škody, a obete náhrady za ne, nájdeme už v predcházajúcich odsekoch a kdesi hlboko v nich je zobrazený proces hriešnosti výrazmi chet a ášám. Výraz máál už obsahovým významom poukazuje na také hriechy, pre ktoré boli predpísané obete náhrady škody.

To, čo je v našom preklade v 15. verši preložené ako nevera, je v origináli zrada. Myslí sa tým zrušenie, zrada dôverného vzťahu, či už voči Bohu alebo voči blížnym. Ako zradu chápali Židia napríklad vystavenie oltára za Jordánom kmeňmi Rúbenovcov, Gádovcov a Manassesovcov, no napokon vyšlo najavo, že išlo o nedorozumenie. Každopádne však v tomto príbehu vystupuje výraz máál, ktorý vyjadruje skutok, ktorým sa tieto kmene prehrešili, čo ostatní chápali ako zrušenie dôverného vzťahu. Písmo používa výraz máál aj v súvislosti s Achanovým hriechom - krádežou vecí zasvätených Bohu. Biblia nazýva zradou, či neverou voči Bohu aj to, keď takí králi ako napr. Uziáš alebo Achaz, či Manasses, odtrhli Izrael od Boha. Do tejto kategórie hriechov patria aj tie, keď si v dobe Ezdráša brali Židia pohanské ženy za manželky. Z Písma vychádza najavo, že Boh bral tento typ hriechu veľmi-veľmi vážne, a to najčastejšie na základe tohoto Slova: „... komu bolo mnoho dané, od toho sa bude mnoho požadovať ...” Najčastejšie sa tohoto typu hriechu dopustili totiž vodcovia, ktorí mali uprostred ľudu autoritu. Zneužitie dôvery takouto osobou považovali za zradu. Za zradu, či neveru považovali Židia aj to, keď niekto materiálne poškodil iného človeka, napríklad, keď spreneveril peniaze či majetok, ktorý mu bol zverený do správy. Akokoľvek už bol odporný tento hriech v Božích očiach, napriek tomu bolo možné sa vymaniť spod jeho ťarchy, keď bola prinesená obeť zmierenia. Okrem toho muselo byť dokázané odškodné, a tiež dvadsať percent ceny navyše ako „bolestné“.

ten istý hebrejský výraz na hriech môže znamenať hriech samotný a inde jeho dôsledky

Hoci sa v našom texte výraz bágád nevyskytuje, predsa má súvis so zradou. Hriech zrady a nevery bol v židovskom ponímaní natoľko závažný, že považovali za potrebné rozlíšiť ho viacerými odtieňmi.

Porušenie Zákona

Prejdime si teda ešte niekoľko výrazov v spojitosti s hriechom. Hebrejský výraz rášá vyjadruje takú formu hriechu, ktorou dotyčný spôsobí v živote iného človeka znepokojenie, rozrušenie, okradnutie o pokoj, vypôsobenie nepokoja, čo sa prejaví obvineniami alebo zatracovaním. Zároveň to poukazuje na to, že ani ľudia, ktorí spôsobia iným rozrušenie, znepokojenie, nemajú nikdy pokoj, nevedia sa upokojiť, utíšiť. Takýchto ľudí prorok Izaiáš pripodobňuje k rozbúrenému moru. „Ale bezbožní budú ako rozbúrené more, keď sa nemôže upokojiť, ktorého vody vymietajú bahno a blato.“(Iz 57,20) Aj v Knihe Žalmov sú takíto ľudia predstavení týmito výrazmi. Sú to ľudia, ktorí neustále vyvolávajú v iných zmätok, znepokojenie, rozrušenie. Ďalšou dôležitou charakteristikou v súvislosti s hriechom z pohľadu židovského ponímania je aj to, že táto otázka je prístupná aj v právnom zmysle. Existujú dva hebrejské výrazy, ktoré zapadnú do tohoto ponímania: ávár a péša. Podstata významu oboch výrazov je prekročenie, minutie Božej vôle. Znamená to tiež prekročenie Zákona, čo predpokladá to, že poriadok (systém) celého Univerza určujú pravidlá a zákonitosti. Z tohoto pohľadu je prekročenie hraníc dobra a zla - v zmysle trestného poriadku - narušenie pokojného vzťahu. Spomeniem tu jeden príklad, kde je použitý výraz ávár. Prorok Hozeáš prirovnáva odtrhnutie sa Izraela od Hospodina k upadnutiu Adama a Evy do hriechu, a z právneho pohľadu to berie ako zrušenie zmluvy. „Ale oni prestúpili moju zmluvu ako Adam; tam sa dopustili nevernosti proti mne.“ (Hoz 6,7)

Je tu ešte jedna veľmi zásadná charakteristika židovského zmýšľania ohľadom hriechu. Židia neoddeľovali hriech od jeho dôsledkov. Preto existuje množstvo takých výrazov na hriech, ktoré v sebe zároveň zahŕňajú aj dôsledky hriechu. Takže ten istý hebrejský výraz na hriech môže znamenať hriech samotný a inde jeho dôsledky. Táto skutočnosť predkladá prekladateľom určitú zodpovednosť, lebo v každom prípade, kde sú použité takéto výrazy v hebrejskom jazyku, musia správne rozhodnúť, ktorého výrazu sa zrieknu v prospech toho druhého.

Výraz ámál je taký pojem vyjadrenia hriechu, ktorý používa židovstvo tam, kde hriech činí prácu únavnou a ľudský život zápasom. Zvlášť kniha Kazateľ často zdôrazňuje túto stránku hriechu, keď Šalamún hovorí o práci ako o trudnej (únavnej). V tejto pasáži v origináli vystupuje to isté slovo ako na iných miestach konkrétny hriech. Napríklad 4. Moj. 23,21: „Nebude hľadieť na neprávosť v Jakobovi ani neuvidí trápenia v Izraelovi, Hospodin, jeho Boh, je s ním a radostné pokrikovanie kráľa v ňom.“

Hebrejský výraz rá, by sme mohli preložiť ako: bieda, utrpenie, trápenie. Tu sa zároveň myslí aj bolesť, problém, urážka, zranenie a nepokoj. Niekedy sa v rámci kontextu zvýrazní morálny význam, ako napr. v 1. Sam. 17,28 obviňuje Eliáb Dávida: „... ja znám tvoju pýchu a zlobu - rá - tvojho srdca ...“ Inokedy zase možno tento výraz preložiť v prípade prejavu hrubosti a trápenia.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Nový Exodus

BOŽIU MILOSŤ ŽIŤ ALEBO JU ZNEUŽIŤ?

Podstatou kresťanského života z praktického hľadiska je to, aby milosť, ktorú sme dostali od Boha ako dar, bola použitá k tomu, aby sme ňou boli zmenení, posvätení. Preto sa skutočné pokánie prejaví vždy v konkrétnych praktických skutkoch a v zmene spôsobu života. Predstavme si trestanca, ktorého pustia na slobodu s niekoľkými miliónmi korún, aby mohol začať nový život. Takáto je aj milosť. Nie je v nej iba možnosť nového začiatku, ale aj nadprirodzená sila potrebná k jeho uskutočneniu. Ak totiž trestancovi, ktorého pustili na slobodu, neposkytnú pomoc k tomu, aby sa mohol začleniť do spoločnosti, tak sa pravdepodobne znovu dostane tam, odkiaľ ho pustili. Avšak Božia milosť je viac, než toto. Je v nej nadprirodzená sila, ktorá nám reálne dokáže pomôcť, aby sme využili možnosť zmeny spôsobu života. Keďže je tomu tak, že aj charizmy, ktoré berú výživu z nadprirodzenej moci a vševedúcnosti Ducha Svätého, pochádzajú z milosti, veď v origináli je tu použitý jeden a ten istý výraz. Otázkou zostáva, ako žije kresťan po obrátení s darovanou milosťou a silou od Boha? Žije ňou, alebo ju zneužije? Tieto dve veci sú totiž v ostrom protiklade. A práve v tomto bode sa rozhoduje medzi životom pravého kresťanstva a zdanlivého kresťanstva. Pravý kresťan sa snaží zmeniť možnosti darované Bohom na konkrétne skutky a to pri každej príležitosti. Duchovne sa rozvíja, systematicky sa modlí, postí, číta Bibliu, počúva kázne, snaží sa o vzťahy v cirkvi, chce byť na zborových aktivitách, prehodnotí doterajšie vzťahy a nadväzuje nové vzťahy v cirkvi tak, aby mu to bolo na budovanie, a nie na borenie. Snaží sa o zmenu zmýšľania, životného štýlu, správania, aj reči. Zároveň s rozpoznaním hriechov ich následne aj opustí.

Sú aj takí, ktorí milosť darovanú Bohom používajú na to, aby znovu a znovu hrešili, odvolávajúc sa pritom na milosť. Pokojne, bez výčitiek svedomia, bez obviňovania, bez vedomia vlastnej hriešnosti vedú aj naďalej starý spôsob života ako pred obrátením. Oni sú tými zdanlivými kresťanmi (tvárnosť pobožnosti), v životoch ktorých sa vôbec, alebo len sčasti prejavujú kresťanské hodnoty. Zdanliví kresťania prijmú na úrovni mysle niekoľko biblických právd, no práve tieto nie sú vôbec viditeľné v ich životoch. Ak aj navštevujú zbor, nemodlia sa, doma nečítajú Bibliu, nemajú vzťah s Bohom, a neustále žijú vo väčších, či menších hriechoch. No keď k nim prehovorí ich svedomie, alebo niekto žiada od nich, aby vydali počet zo svojich kresťanských hodnôt, tak sa veľmi snažia bagatelizovať svoje hriechy, odvolávajúc sa na milosť. Hovoria s obľubou: „... Ó, Boh mi odpustí, veď to je jeho zamestnanie...“ a ďalej tvrdia: „... tak ako lekári liečia chorých, ako herci hrajú na javisku, ako automechanik opravuje autá, tak Boh odpúšťa hriechy, je to jeho odbor ...”

Na takýto typ argumentovania apoštol Pavol hovorí, že takíto ľudia zneužívajú Božiu milosť: „Nuž čo tedy povieme? Či zostaneme v hriechu, aby sa rozmnožila milosť? Nech sa nestane! Lebo veď ktorí sme zomreli hriechu - ako budeme ešte žiť v ňom?!“ (Rim 6,1-2) Milosť Božia sa musí nutne prejaviť v tom, že zanechajúc hriešne skutky, budeme robiť dobré skutky, veď práve preto nám ju Boh dal, aby sme z nej načerpali nadprirodzenú silu k zmene, a pohli sa smerom k posväteniu.