Milosť Liptovský Mikuláš

Články

Úvod > Články > Dielo kríža

Dielo kríža

Daniel Šobr

Obeť Ježiša Krista na kríži je stredobodom kresťanského učenia, základným kameňom všetkého, čomu veríme.

A poštol Pavol napísal o svojej kazateľskej službe nasledujúce slová: „Keďže svet vlastnou múdrosťou nepoznal Boha v Jeho múdrosti, zaľúbilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom kázania o Kristovi: lebo aj Židia žiadajú znamenia, aj Gréci hľadajú múdrosť, my však kážeme ukrižovaného Krista – Židom síce pohoršenie, pohanom bláznovstvo, ale povolaným, aj Židom aj Grékom Krista, Božiu moc a Božiu múdrosť.“ (1Kor 1,21-24)

Výraz „kázať ukrižovaného Krista“ dnes už obyčajnému človeku veľa nehovorí. Ukrižovaný Kristus je pre väčšinu ľudí iba umeleckým námetom, toľkokrát spracovaným v sakrálnych stavbách, na vidieckych križovatkách a náhrobkoch. Keď však Pavol napísal vyššie uvedené slová, nehovoril o náboženských artefaktoch, ale o skutočnej moci Kristovej obete.

Obeť Ježiša Krista na kríži je stredobodom kresťanského učenia, základným kameňom všetkého, čomu veríme. Bez kríža by kresťanstvo nebolo kresťanstvom. Obeť Božieho Syna pre nás neznamená iba odpustenie hriechov, ale otvára nám dvere k celkom novej kvalite života: života vo vzťahu s Bohom a v spoločenstve s Ním. Pre mnohých je to možno bláznivá predstava, že by ich život mohla zmeniť mučenícka smrť židovského rabína spred 2000 rokov, ale milióny ľudí v minulosti i dnes zažívajú skúsenosť s obrovskou mocou vykúpenia v obeti Ježiša, Mesiáša z Nazareta. V bláznivom posolstve o kríži je ukrytá nesmierne veľká moc, „moc Božia na spasenie každému veriacemu, prv Židovi a aj Grékovi...“ (Rim 1,16)

Prorocké predpovede vykúpenia

Golgotský kríž, na ktorom zomieral Mesiáš, nebol iba náhodnou udalosťou ľudských dejín. Išlo o uskutočnenie dokonalého Božieho plánu spasenia, ktorý predpovedali proroci a ktorý je v Starej zmluve mnohokrát symbolicky naznačený.

Praotec našej viery Abrahám zažil počas svojho života množstvo zázrakov. Všetko sa začalo tým, že poslúchol hlas neviditeľného Boha, ktorý ho oslovil, aby opustil svoju vlasť, zabehnutý spôsob života a rodičovský dom, a vybral sa na cestu do zasľúbenej krajiny, o ktorej mu Hospodin povedal, že mu ju ukáže. (Gn 12,1) To bolo prvým prejavom Abrahámovej viery, ktorú vo svojom živote preukázal ešte mnohokrát. Uveril Bohu, keď mu zasľúbil ako dedičstvo celú kanaánsku krajinu. Aj keď bol dlho bezdetný, Hospodin mu zasľúbil, že jeho potomstva bude ako piesku na morskom brehu a ako hviezd na nebi. (Gn 15) Neskoršie sa toto zasľúbenie naplnilo, keď ako storočný splodil so svojou deväťdesiatročnou manželkou syna. Boh mu dokázal svoju vernosť a narodil sa mu „syn zasľúbenia“ – Izák. V tomto príbehu nachádzame jeden zvláštny, veľmi silný a na prvý pohľad nepochopiteľný moment. V 22. kapitole knihy Genezis Boh hovorí Abrahámovi nasledujúce slová: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem.“ (Gn 22,2) Boh takýmto spôsobom skúšal Abrahámovu vieru a vernosť. Z Abrahámovej ochoty vykonať Boží príkaz môžeme usudzovať, že veril v Izákovo vzkriesenie z mŕtvych. Svedčia o tom jeho slová, adresované služobníkom: „Zostaňte tu i s oslom, zatiaľ ja a chlapec pôjdeme až ta, pokloníme sa Bohu a vrátime sa k vám.“ (Gn 22,5)

Keď sa ho Izák pýtal, kde je baránok na spaľovanú obeť, Abrahám odpovedal: „Boh si vyhliadne baránka na spaľovanú obeť.“ (v. 8) Tento výrok neodráža iba Abrahámovu vieru, ale zároveň je aj proroctvom o Božom baránkovi, ktorý raz bude obetovaný za hriechy všetkých ľudí. Keď sa už schyľovalo k tomu, že Abrahám skutočne obetuje svojho syna, z neba sa ozval hlas anjela Hospodinovho, ktorý ho zastavil. Abrahám v tejto skúške obstál. Nakoniec obetoval barana, ktorý v neďalekej húštine uviazol za rohy. Hospodin si vtedy sám zaopatril obeť. Učinil to ako predobraz toho, že raz On sám prinesie ako obeť svojho Syna, Ježiša z Nazareta.

Podobný symbolický predobraz Kristovej obete vidíme v príbehu o medenom hadovi. V 4. knihe Mojžišovej čítame o vzbure Izraelcov, ktorí začali reptať proti Bohu a proti Mojžišovi. Toto ich správanie malo za následok, že Hospodin zoslal ohnivé hady, ktoré štípali ľudí. Mnohí z ľudu vtedy pomreli. Izraelci prišli s pokáním k Mojžišovi, ktorý sa potom modlil k Hospodinovi a ten mu povedal, aby urobil medeného hada a vyložil ho na stĺp. Ktokoľvek z uštipnutých sa na tohto hada pozrie, zostane nažive. Mojžiš Hospodina poslúchol, vyrobil medeného hada a rana bola zastavená. Keď sa o mnoho stáročí neskôr rozprával Ježiš s farizejom menom Nikodém, prirovnal tento príbeh o medenom hadovi k obeti, ktorá ho čakala: „A ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený Syn človeka, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“ (Jn 3,14-15) Rovnako ako vtedy pohľad na medeného hada znamenal uzdravenie pre kajúcnych buričov, Kristov kríž dnes predstavuje dokonalú obeť zmierenia, prinášajúcu odpustenie tým, ktorí na ňu vierou upriamia svoju pozornosť a príjmu to, čo pre nich Ježiš Kristus získal.

Bohu nejde len o to, aby človek nerobil zle, ale aby sa stal vnútorne dobrým.

Ďalším obrazom Starej zmluvy, ktorý svedčí o Kristovi a Jeho diele, je systém krvavých obetí. Išlo o rituálne zabíjanie zvierat, ktorých preliata krv mala uzmieriť Boží hnev voči hriechu a prikryť hriech v životoch ľudí. Epištola Židom hovorí: „A podľa zákona temer všetko sa očisťuje krvou, a bez vyliatia krvi niet odpustenia.“ (Žd 9,22) Počnúc zvieraťom (či zvieratami), ktoré obetoval sám Boh, aby z ich kože urobil odev zakrývajúci nahotu Adama a Evy, pokračujúc spontánnymi obeťami, ktoré Bohu prinášali patriarchovia, až po zložitý systém krvavých aj nekrvavých obetí, ktorý stanovil Mojžišov zákon, obete vždycky predstavovali prostriedok na to, ako prijať Božiu milosť a vyriešiť problém hriechov a ich dôsledkov. Tento prostriedok však nikdy nepriniesol dokonalé riešenie, išlo o dočasné prikrytie hriechov jednotlivcov aj národa. K skutočne definitívnemu riešeniu ľudského hriechu a jeho dôsledkov došlo až na golgotskom kríži.

Božská zámena

Podstatou vykúpenia je skutočnosť, že Boží Syn si s nami vymenil miesto. Keď apoštol Pavol písal 2. list do Korintu, opísal v ňom podstatu veľkého zmierenia medzi Bohom a ľuďmi skrze Ježiša Krista. Použil nasledujúce slová: „Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom.“ (2K 5,21) Z týchto slov zreteľne badať, čo bolo skutočnou podstatou Kristovej obete. Išlo o zámenu: Boh urobil Ježiša hriechom, aby nás v Ňom mohol učiniť Božou spravodlivosťou. Táto skutočnosť korešponduje s prehlásením, ktoré o Ježišovi urobil Ján Krstiteľ: „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.“ (Jn 1,29)

Náš hriech bol teda vložený na Ježiša, ba čo viac, Ježiš sa kvôli nám stal hriechom! Práve táto zámena bola pre Ježiša zrejme tým najväčším utrpením. On, od vekov dokonalý a svätý Boží Syn, sa kvôli nám stal hriechom. Celý svoj pozemský život prežil v nadprirodzenom spoločenstve so svojím Nebeským Otcom. Už ako mladý chlapec udivoval svojou múdrosťou a teologickými znalosťami popredných náboženských predstaviteľov svojej doby. Učitelia Písma sa v jeruzalemskom chráme čudovali nad Jeho znalosťami a múdrosťou Jeho odpovedí. (Lk 2,47) Od mladosti sa snažil byť „vo veciach svojho Otca“. Božia prítomnosť bola s Ním a po tom, ako sa nechal pokrstiť v Jordáne Jánom Krstiteľom a štyridsať dní sa postil na púšti, začal svoju službu, ktorú pôsobením moci Ducha Svätého sprevádzali znamenia a zázraky. Bol si celkom istý, že Otec je stále s Ním. Keď v 11. kapitole Jána čítame o tom, ako Ježiš vzkriesil Lazara, všimnime si spôsob, akým sa modlil: „Otče, ďakujem Ti, že si ma vyslyšal. Ja som vedel, že ma vždy vyslýchaš, ale pre ten zástup, ktorý tu stojí, som to povedal, aby verili, že si ma Ty poslal:“ (Jn 11, 41-42) Ježiš ďakoval Otcovi za to, že Ho vypočul ešte skôr, ako sa začal modliť, a potom Lazarovi iba jednoducho prikázal, aby vyšiel z hrobu. Modlil sa „kvôli zástupu“, to znamená, že ani nepotreboval Otca prosiť, mal moc Lazara jednoducho vzkriesiť. Taký hlboký a blízky bol Jeho vzťah s Otcom. Ešte na inom mieste v evanjeliách vidíme podobnú suverenitu Kristovho vzťahu s Otcom, keď ho v Getsemanskej záhrade zatýkali, dobrovoľne sa vydal do rúk tých, ktorí si preňho prišli. Prehlásil však, že sa vydáva dobrovoľne, aby sa naplnili Písma, inak by mal moc požiadať Otca, ktorý by Mu poslal viac ako dvanásť légií anjelov, a tí by ho zachránili. (Mt 26,53-54) Ježišov vzťah s Otcom bol dokonalý a istota, ktorú Mu tento vzťah dodával, bola obrovská. Ježiš zažíval neprestajné spoločenstvo s Bohom.

Keď neskôr vidíme Ježiša trpieť na kríži, môžeme si všimnúť, že aj túto úlohu zvládol vynikajúco. Nenariekal, neprosil o milosť, presne vedel, čo robí a aký význam má jeho obeť. Odpúšťa svojim trýzniteľom a aj počas svojho utrpenia zostáva víťazom. Existuje iba jeden moment, ktorý v priebehu ukrižovania pôsobí trocha nezvyčajne. Krátko pred smrťou Ježiš zrazu vykríkol: „Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil?!“ (Mt 27,46) V tomto zvolaní už necítiť suverenitu Pánových ostatných výrokov. Došlo k niečomu, čo Ježiša emotívne zasiahlo. Nebeský Otec, v ktorého prítomnosti od svojho detského veku vyrastal, v ktorého moci slúžil a s ktorým trávil svoj čas na modlitbách, zrazu odišiel. Pán zostal celkom sám, opustený ľuďmi aj Bohom. Prečo? Lebo „Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil hriechom za nás...“ Došlo k „božskej zámene“. Všetok hriech celého ľudstva bol vložený na Ježiša. Ježiš sa s naším hriechom celkom identifikoval.

Spomeňme si na vyššie zmienený predobraz Kristovej obete, na Mojžišovho medeného hada. Človeku môže pripadať čudné, že predobrazom ukrižovaného Krista je had na stĺpe. Asi by sme skôr očakávali baránka. V Biblii je had symbolom zla, predstavuje samotného satana. Keď bol v Mojžišovej službe medený had symbolom trpiaceho Mesiáša, tento symbol nemohol hovoriť o ničom inom, ako o tom, že náš Vykupiteľ na sebe ponesie všetky hriechy ľudstva, presnejšie, sám sa stane hriechom.

Dokonca ani tie najlepšie činy tých najkvalitnejších ľudí z hľadiska Božej spravodlivosti neobstoja.

Práve preto, že sa Ježiš Nazaretský kvôli nám stal hriechom, odišla od Neho Božia prítomnosť. Dokonalý a svätý Boh nemôže zotrvávať v kontakte s hriechom. Vtedy Ježiš zakúsil to, čo nikdy predtým nepoznal: oddelenie od Boha v dôsledku hriechu. Táto skúsenosť preňho bola iste oveľa väčším utrpením ako to, ktoré mu spôsobovali rany od klincov a bičovania. Pán samozrejme vedel, že sa to stane, no v Jeho výkriku môžeme cítiť prekvapenie nad hĺbkou bolesti, ktorú Mu spôsobil Otcov odchod. Zakúsil to najväčšie utrpenie. Potom už mohol smelo vykríknuť „Je dokonané!“ a zomrieť. Kristova obeť bola úplne dokonalá. Tým, že sa za nás stal hriechom, otvoril nám cestu k opätovnému nadobudnutiu „spravodlivosti pred Bohom“, o ktorú sme prišli pádom našich predkov v raji.

Z Abrahámovej ochoty vykonať Boží príkaz môžeme usudzovať, že veril v Izákovo vzkriesenie z mŕtvych.

Čo je to vlastne spravodlivosť? Biblický pojem „spravodlivosť“ a „spravodlivý“ si zasluhuje vysvetlenie, pretože v našom modernom jazyku a myslení došlo k určitému posunu, alebo skôr k zúženiu tohto pojmu. Prívlastok „spravodlivý“ či „nespravodlivý“ si väčšinou spájame s osobou nejakého sudcu, prípadne futbalového rozhodcu. Keď sú ich rozhodnutia správne, v súlade so zákonmi, pravidlami a skutočnosťou, potom ich voláme spravodlivými. V biblickom jazyku je pojem spravodlivosti oveľa širší. Spravodlivosť je to, čo sa Bohu páči, čo je preňho prijateľné. Spravodlivý človek je takým človekom, ktorého život je prijateľný pred Bohom. Byť spravodlivým teda znamená oveľa viac, ako len robiť spravodlivé rozhodnutia, ide o celkovú kvalitu života a správania. Z Božieho pohľadu nie je spravodlivý žiadny človek. Písmo opisuje situáciu nasledujúcimi slovami:„Nieto spravodlivého ani jedného, nieto rozumného, nikoho, kto by hľadal Boha; všetci sa odklonili, napospol sa stali neužitočnými, nieto, kto by činil dobré, nieto ani jedného. Ich hrdlo je hrob otvorený, klamali jazykmi, hadí jed majú pod perami, ústa plné kliatby a horkosti, nohy rýchle prelievať krv, skaza a bieda je v ich stopách, cestu pokoja nepoznali; nieto bázne Božej pred ich očami.“ (Rim 3,10-17)

Caravaggio: Obetovanie Izáka

Caravaggio: Obetovanie Izáka

Stav ľudstva pred Bohom je skutočne žalostný. Dokonca ani tie najlepšie činy tých najkvalitnejších ľudí z hľadiska Božej spravodlivosti neobstoja. Existuje iba jedna cesta k opätovnému nadobudnutiu spravodlivosti: spravodlivosť prijatá cez vieru v Ježiša Krista, cez vieru v Jeho obeť na kríži a cez prijatie skutočnosti, že si s nami vymenil miesto. Je to jediný spôsob, ako sa obnoviť vo vzťahu s Bohom. Spravodlivosť, ktorú človek získa vierou v Krista, je dokonalá tak, ako bol dokonalý Ježišov život. Naše hriechy sú očistené krvou Mesiáša a naša spravodlivosť pred Bohom znamená, že náš Otec na nás hľadí tak, ako keby sme nikdy nezhrešili.

Viera bez skutkov je mŕtva a spravodlivosť, ktorú nevidno, tiež

Výrokom, že viera bez skutkov je mŕtva, sa preslávil apoštol Jakub, brat Pánov. (Jk 2,26) Reagoval na zlé pochopenie odkazu evanjelia o ospravedlnení z viery. Ľudia, ktorých Jakub karhal, mali plné ústa viery, no na ich živote (skutkoch) to nebolo badať. Hovoril o tom, že vieru musí byť vidieť: „Ukáž mi svoju vieru bez skutkov! Ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru.“ (Jk 2,18b) Skutočný kresťan musí byť podľa Jakuba nielen poslucháčom Božieho Slova, ale tiež„činiteľom skutku“. (Jk 1,22)

Podobne je tomu aj s našou spravodlivosťou v Ježišovi Kristovi. Samozrejme, tá je v prvom rade právnym termínom, ktorý definuje naše ospravedlnenie a nové postavenie pred Bohom, ktoré sme získali po svojom obrátení, no je tiež pevným duchovným základom, od ktorého sa má odvíjať celková premena nášho života. Božia spravodlivosť, ktorú sme získali počas nášho duchovného znovuzrodenia, keď sme prijali spásu v Ježišovi Kristovi, je semenom skutočnej premeny celého nášho života a osobnosti.

Ľudia, ktorí berú Písmo vážne, si zvyčajne lámu hlavy nad tým, ako naplniť také vysoké požiadavky, ktoré Ježiš vzniesol na svojich učeníkov počas známej Kázne na vrchu. Začal tým, že neprišiel zrušiť ani jediné prikázanie Tóry, ale ich všetky naplniť. (Mt 5,17) Pokračoval tým, že učeníkom oznámil, že ak ich spravodlivosť nebude prevyšovať spravodlivosť znalcov Písma a farizejov, nikdy nevojdú do nebeského kráľovstva. (Mt 5,20) Tu treba poznamenať, že napriek tomu, že zákonníci a farizeji sú mnohokrát označovaní za pokrytcov, miera ich morálky bola v porovnaní s dnešnou modernou dobou obrovská – boli to bohabojní ľudia. Ďalej Ježiš pokračuje tým, že vykladá jednotlivé prikázania Zákona a v podstate ich ešte sprísňuje, keď ukazuje, že hriechom nie je iba samotný hriešny skutok, ale už prvotný zlý postoj či zámer, ktorý k hriechu vedie. Bohu nejde len o to, aby človek nerobil zle, ale aby sa stal vnútorne dobrým. A to je možné iba vďaka milosti a možnosti znovuzrodenia, ktorej sa nám dostalo prostredníctvom Kristovej obete. Piata kapitola Evanjelia podľa Matúša sa končí ďalším silným prehlásením: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský.“

Pre hriešneho človeka, ktorý sa opiera iba o svoju padnutú ľudskú prirodzenosť, nie je vôbec možné tieto Kristove požiadavky naplniť. Bez pochopenia Kristovej obete, zámeny na kríži, moci znovuzrodenia a premáhajúcej sily Božej milosti je to nemožné aj pre kresťanov. Ľudia sa veľmi ľahko uchýlia buď k zákonníctvu a tvrdému životu bez radosti, alebo k ľahkomyseľnému zľahčovaniu Božích výrokov tvrdením, že sme iba „slabé hlinené nádoby“. Oba tieto prístupy sú však scestné. Kristova obeť na kríži predstavuje dokonalé riešenie, ktoré človeku prináša nielen možnosť pokánia a odpustenia hriechov, ale tiež Božiu spravodlivosť, ktorá nám umožňuje vstup do spoločenstva s Bohom a naplnenie Duchom Svätým. Táto spravodlivosť, ktorú do nás Boh vložil pri obrátení, je zároveň aj semenom premeny života a zárodkom mnohých dobrých skutkov. Bez nej je nemožné nehrešiť, no s ňou je možné zvíťaziť nad každým hriechom. Táto zmena neprebieha zvonka, ako je tomu v prípade Zákona, ktorý človeku ukladá, čo sa smie a čo nie. Prebieha zvnútra pôsobením Ducha Svätého, ktorý Hospodinov zákon napíše na „mäsité dosky“ našich sŕdc. (Jer 31,31-34)

Ospravedlnenie, ktoré nám priniesol Mesiáš Ježiš svojou obeťou, je azda tou najväčšou duchovnou pravdou kresťanstva. Hriešnici môžu opäť nadobudnúť spravodlivosť a mať podiel na všetkých dobrodeniach a zasľúbeniach, ktoré Božie slovo vzťahuje na spravodlivých.

Vyslobodenie z prekliatia a požehnanie

Ľudské životy niekedy bývajú zmietané silami, ktoré spôsobujú neúspechy, opakované zlyhania či tragédie. Všeobecne sa o takýchto duchovných silách hovorí ako o kliatbach. Opisovanie pôvodu týchto síl a mechanizmov, ako pôsobia, presahuje rámec tohto článku.1

Tie najzávažnejšie kliatby prichádzajú na životy ľudí v dôsledku porušenia Božích prikázaní. Sú to takzvané kliatby zákona. Princíp kliatby, ktorá nasleduje hriechy v ľudskom živote, je obsiahnutý aj v Desatore: uctievanie falošných bohov a modlárstvo je napríklad spojené s prekliatím do tretieho a štvrtého pokolenia. (Ex 20,5) Blahobyt a spokojný život na zemi je podmienený úctou k rodičom. (Ex 20,12) Celú plejádu požehnaní a prekliatí spojených s dodržiavaním, resp. nedodržiavaním Božích príkazov nachádzame v 28. kapitole Deuteronomia. Jednoducho povedané: množstvo problémov, s ktorými sa ľudia trápia, je spôsobené neblahými dôsledkami hriešneho života v podobe kliatby. Kristov kríž pre nás znamená jedinečnú príležitosť poraziť tieto sily devastujúce ľudské životy.

Pavol vo svojom Liste Galatským píše: „Kristus nás vykúpil spod zlorečenstva zákona tým, že sám sa stal zlorečenstvom za nás. Lebo je napísané: Zlorečený každý, kto visí na dreve...“ (Gal 3,13) Podobne, ako sme vyššie opisovali to, že Kristus sa za nás stal hriechom, v tomto prípade sa môžeme tešiť zo skutočnosti, že sa za nás stal tiež zlorečenstvom, tzn. prekliatím. Kristov kríž nielenže ruší pôsobenie prekliatia v živote človeka, ktorý sa odovzdá Ježišovi, ale otvára mu dvere k prijatiu požehnania. Pavol pokračuje: „... aby v Ježišovi Kristovi prišlo na pohanov požehnanie Abrahámovo, aby sme skrze vieru prijali zasľúbenie Ducha.“ (Gal 3,14)

V tomto článku sme už zmienili Abraháma, ktorý bol starozákonným predobrazom veriacich Novej zmluvy. Uveril v neviditeľného Boha, poslúchol Jeho hlas a oddelil sa od modlárskeho pohanského prostredia a nasledoval ho do zasľúbenej krajiny. Ukázali sme si, že veril tiež vo vzkriesenie z mŕtvych, keď bol ochotný obetovať svojho syna, z ktorého malo vzísť jeho zasľúbené potomstvo vrátane Mesiáša. Ešte sme však nezmienili Abrahámove požehnania. Tie sú zbierkou Božích výrokov o Abrahámovi a jeho potomstve a týkajú sa rozmnoženia, prosperity, Božej nadprirodzenej ochrany, zaopatrenia a tiež vlastníctva zasľúbenej krajiny. (Gn 12-17) Všetky tieto požehnania sú teraz dostupné aj pre pohanov, ktorí sa skrze vieru v Krista stanú deťmi Abrahámovými, jeho duchovnými potomkami. Prejaví sa to predovšetkým skrze naplnenie Duchom Svätým, ktorý je závdavkom nášho dedičstva. „A my sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo všetko nám je z milosti darované od Boha.“ (1Kor 2,12) Kristov kríž nás vyslobodzuje z prekliatia a prináša nám požehnanie.

Uzdravenie

Veľkou témou Ježišovej služby bolo vždycky uzdravovanie chorých. Davy ľudí sa zhromažďovali k rabínovi z Nazareta, pretože počuli o množstve chorých, ktorí boli uzdravení. V priebehu Jeho trojročnej pozemskej služby sa nikdy nestalo, že by niekoho odmietol uzdraviť, kamkoľvek prišiel, ľudia tam prinášali svojich chorých a tí prijímali Boží uzdravujúci dotyk. Ježiš ako reprezentant Nebeského kráľovstva jednoznačne manifestoval Boží postoj k chorobám. Choroby nepochádzajú od Boha, sú dôsledkom hriechu a dielom diabla, ktorého skutky Ježiš prišiel zmariť. To, že sa diali zázraky, bolo viditeľným dôkazom príchodu Božieho kráľovstva.

Biblia hovorí, že súčasťou vykúpenia, ktoré bolo dokonané na kríži, je tiež uzdravenie fyzických chorôb. Apoštol Peter píše: „... na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti; Jeho krvavé rany vás uzdravili.“ (1Pt 2,24) Peter tu hovorí o ďalšej zámene, ku ktorej došlo na kríži. Ježiš bol fyzicky doráňaný – konkrétne je tu reč o krvavých podliatinách po bičovaní – aby sme my mohli prijať fyzické uzdravenie. Telo Mesiáša na kríži bolo celkom dobité, prorok Izaiáš o ňom prorocky predpovedal: „Ako mnohí užasli nad ním – lebo neľudsky bol znetvorený jeho výzor a jeho postava človeku nepodobná ...“ (Iz 52,14) Ten istý prorok v nasledujúcej kapitole hovorí slová, o ktorých žiaden biblický vykladač nepochybuje, že sú farbistou predpoveďou ukrižovania: „Ale on niesol naše choroby, vzal na seba naše bolesti. My sme sa nazdali, že je zasiahnutý, Bohom bitý a strápený. Ale on bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti. On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia.“ (Iz 53,4-5)

Každý, kto verí v obeť Ježiša Krista a prijal Ho za svojho Spasiteľa, má právo sa modliť za svoje uzdravenie a môže aj smelo očakávať, že Boh odpovie na jeho volanie. Cirkev dokonca povolal na to, aby jej kázanie evanjelia o Kristovi bolo sprevádzané zázračnými uzdraveniami. O každom veriacom platí, že bude môcť klásť ruky na chorých a tí sa uzdravia. (Mk 16,18) Toto všetko majú veriaci z Božej milosti k dispozícii skrze dielo kríža.

Ospravedlnenie z viery, požehnanie a uzdravenie sú tri významné oblasti, v ktorých môžu kresťania zažívať blahodarné dôsledky Kristovho vykupiteľského diela. To najúžasnejšie však je, že kríž nám otvára cestu späť do Božej blízkosti. Obrátenie sa k Spasiteľovi, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych, predstavuje protiklad toho, čo sa kedysi udialo v záhrade Eden. Naši predkovia boli vyhnaní z Božej prítomnosti pre svoj hriech. Kristus nás však tým, čo vykonal, pozýva spať do Kráľovstva svojho Otca. Milí čitatelia, využime to!

1) Záujemcom o túto problematiku odporúčam knihu Dereka Princea: Požehnanie alebo kliatba. - pozn. autor